V posledných
mesiacoch som mala toľko nových vecí, že už si hádam ani nepamätám, čo všetko.
Začalo to na veľkú noc, kedy ma Tomi (môj vtedy priateľ) požiadal o ruku,
to sa mi hneď zmenil stav na snúbenicu a prišiel čas plánovania svadby,
sťahovania a iných zaujímavých, ale zväčša super komplexných a pre
mňa nových vecí. Potom v októbri prišla svadba. Krásny deň plný radosti
a priateľov, ktorí prišli podporiť naše rozhodnutie stať sa jedným – alebo
tiež manželom a manželkou. V ten deň sa mi veru veľa vecí pomenilo,
napríklad priezvisko, stav, gramáž zlata na ruke apod.
Ale svadbou to
nekončí. Myslím tie zmeny. Okrem všetkých oficiálnych kartičiek
a obehovačiek na úradoch je tu niekto, kto vždy príde domov a tešíte
sa spolu navzájom zo svojej prítomnosti. Veľa ľudí sa ma pýta, aké to je – byť
manželkou. A ja musím povedať, že za ten mesiac sa nemôžem vôbec na nič
sťažovať. Veď to je také krásne konečne sa nestarať iba o seba, upratovať
si pre seba, variť všetky dobroty len a len pre seba a potom
z nich sama priberať a pranie – no konečne nemusím toľké týždne čakať
na to, aby som zaplnila práčku. A tá vďačnosť a radosť Tomiho, keď
vidí moju prácu, to je lepšie ako čokoľvek iné.
Sú to krásne veci. A samozrejme to pokračuje, lebo v zbore sme
začali viesť jednu zo skupín a vidieť, ako obidvaja sme jednotní
v našich názoroch na veci a vieme sa dopĺňať, to sa asi ani slovami
nedá popisovať.
Mám radosť, že sa Boh tak veľmi o nás stará
a žehná nám vo všetkom. A ako by aj nie, veď on nás miluje a vie
po čom túžime a rád nás prekvapuje tým, že nám dá o veľa viac, ako my
si vieme navymýšlať. Jemu za to buď vždy chvála!
